Everything must be doubted (Søren Kierkegaard)
Art Gallery of Ernest Zmetak
presents the exhibition of István Orosz, 24th of October – 30th of November.
Opening Thursday 24th October 5pm. Opening speach by Máté Csanda art historian
and curator of the exhibition. Graphic design: Vladislav Rostoka.
Address: Björnsonova 1, Nové Zámky (Érsekújvár) Gallery hours: Monday – Friday 8am – 5pm, Saturday: 8am – 1pm.
The following Slovakian introduction was
written by Máté Csanda (come back later to read in English or in Hungarian):
Prierezová
výstava Dubitandum predstavuje rozsiahly výber z prác Istvána Orosza. Diela
známeho maďarského grafika, ilustrátora, tvorcu plagátov a animovaných filmov
sa vyznačujú medzi inými aj tým, že v nich prevláda hravá skepsa a inteligentný
humor – vycibrené formy a do najmenšieho detailu premyslené vizuálne rafinesy
akoby neprotirečili absurdným odkazom. Tu aj tam na nich bádame nemožné,
surreálne, no predsa len „fungujúce“ tvary. V podobe virtuózne spracovaných
grafických listov nás István Orosz sprevádza svetom produktívne klamlivých
pascí a optických ilúzií.
Všetko
sa môže (ba malo by sa) stať objektom pochybností – ako to čítame v úvahe
Kierkegaarda De omnibus dubitandum est. Dánsky filozof nám presvedčivo
objasňuje, že kritické zmýšľanie tkvie v skepse, a že pochybnosť by sa mala
stať základným pilierom každého filozofovania. Podobne aj v prácach Istvána
Orosza akoby všetko nasvedčovalo tomu, že (ako to píše Rilke vo štvrtej
duinskej elégii) „nič nie je svoje“ – a každá vizuálna fólia sa skôr či neskôr
stane predmetom pochybností. No nie sú to len samoúčelné vizuálne lesti – sme
totiž svedkami toho, ako sa vytvára význam, ako súvisí poznanie s pravdou,
pochybnosť s poznaním, perspektíva s vládnutím nad pravdou (resp. skrývaním sa
pred niečím). Klamlivé transformácie tematizujú zákonitosti ľudského vnímania,
mnohorakosť možností, ako sa dá intencionálne „dopracovať“ k spoznaniu.
Exponáty vykresľujú, že perspektíva, pozícia pozorovateľa, možnosť mýlenia sa a
stály pohyb zraku sú rozhodujúcimi momentmi vnímania, a stávajú sa tak
konštituentmi konečnej (no nikdy nedokonavej) podoby obrazov. Z medzier,
prázdnôt a odstupov sa často krát stávajú pozitívne tvary a naopak – všetky
formy a telesá sú v neustálom pohybe. Lepty, medirytiny, plagáty, drevené objekty
a animácie Istvána Orosza sú pri tom „len“ akési interpretandá – upozorňujú nás
na fakt, že konečný obraz, resp. významotvorná fólia sa dotvára priamo v našej
mysli.
Značná
časť vystavených prác patrí do typu tzv. Vexierbilderov – jedná sa o
„obojživelné“, ba niekedy priam jánusovské tvary – jedna podoba býva rovno
zašitá do tkaniva tej druhej formy – tvary a obličaje so sebou zápasia, jedna
vizuálna vrstva sa stáva viditeľným na úkor (alebo skrz) tej druhej a naopak.
Vidíme formy, ktoré sa donekonečna objímajú, motívy, ktoré sa strácajú, aby sa
v nasledujúcom okamihu už vynorili v úplne inej podobe. Zastúpené sú aj
anamorfózy Istvána Orosza – čiže obrazy, ktoré sa vykresľujú až keď sa na ne
pozrieme zo špeciálnej perspektívy – niekedy je to prekvapujúco ostrý uhol
pohľadu, v istých prípadoch je zas potrebný pomocný predmet (valec), aby sa na
jeho hladine objavil ostrý, neznetvorený (povedzme že konečný) obraz.
Väčšina
diel sa pritom len tak hemží citátmi, palimpsestmi a parafrázami: medzi
vizuálnymi metaforami sa objavujú významné etapy a tematické referencie z
teórie umenia, ako aj vzory a predobrazy samotného autora – predovšetkým G. B.
Piranesi a M. C. Escher. Logika, ktorá v týchto grafikách prevláda, sa v
takzvaných drevometriách odzrkadľuje v ešte neúprosnejšej a celkovo
algoritmizujúcej podobe. Sterilné tvary a línie sa rozkolísajú, dostávajú sa do
pohybu: vďaka majstrovsky zvládnutým trompe-l’œil efektom vnímame tú istú
plochú formu raz pozitívne, v nasledujúcom okamihu už negatívne, pričom sa nám stále
zdá, že stojíme pred trojdimenzionálnymi objektmi. Každý jeden objekt nás
presvedčuje, že význam, pravda sa vytvára niekde v úniku, medzi formami, že
žiadna z viditeľných entít nie je vlastníkom pravdy a totálneho významu. A že
poskytnuté tvary, vypracované formy sú len akýmisi asistentmi, kulisami tej
istej eluzívnej a vysoko abstraktnej témy Istvána Orosza. Nič iné nezostáva,
len pozorovať, rozlišovať a pochybovať – vďaka novým a stále novším
pochybnostiam pomaly, krok za krokom (okamih za okamihom) napredovať k
takzvanej pravdivosti.
