DE OMNIBUS DUBITANDUM EST

Everything must be doubted (Søren Kierkegaard)

Art Gallery of Ernest Zmetak presents the exhibition of István Orosz, 24th of October – 30th of November. 

Opening Thursday 24th October 5pm. Opening speach by Máté Csanda art historian and curator of the exhibition. Graphic design: Vladislav Rostoka.

Address: Björnsonova 1, Nové Zámky (Érsekújvár) Gallery hours: Monday – Friday 8am – 5pm, Saturday: 8am – 1pm.

The following Slovakian introduction was written by Máté Csanda (come back later to read in English or in Hungarian):

Prierezová výstava Dubitandum predstavuje rozsiahly výber z prác Istvána Orosza. Diela známeho maďarského grafika, ilustrátora, tvorcu plagátov a animovaných filmov sa vyznačujú medzi inými aj tým, že v nich prevláda hravá skepsa a inteligentný humor – vycibrené formy a do najmenšieho detailu premyslené vizuálne rafinesy akoby neprotirečili absurdným odkazom. Tu aj tam na nich bádame nemožné, surreálne, no predsa len „fungujúce“ tvary. V podobe virtuózne spracovaných grafických listov nás István Orosz sprevádza svetom produktívne klamlivých pascí a optických ilúzií.

Všetko sa môže (ba malo by sa) stať objektom pochybností – ako to čítame v úvahe Kierkegaarda De omnibus dubitandum est. Dánsky filozof nám presvedčivo objasňuje, že kritické zmýšľanie tkvie v skepse, a že pochybnosť by sa mala stať základným pilierom každého filozofovania. Podobne aj v prácach Istvána Orosza akoby všetko nasvedčovalo tomu, že (ako to píše Rilke vo štvrtej duinskej elégii) „nič nie je svoje“ – a každá vizuálna fólia sa skôr či neskôr stane predmetom pochybností. No nie sú to len samoúčelné vizuálne lesti – sme totiž svedkami toho, ako sa vytvára význam, ako súvisí poznanie s pravdou, pochybnosť s poznaním, perspektíva s vládnutím nad pravdou (resp. skrývaním sa pred niečím). Klamlivé transformácie tematizujú zákonitosti ľudského vnímania, mnohorakosť možností, ako sa dá intencionálne „dopracovať“ k spoznaniu. Exponáty vykresľujú, že perspektíva, pozícia pozorovateľa, možnosť mýlenia sa a stály pohyb zraku sú rozhodujúcimi momentmi vnímania, a stávajú sa tak konštituentmi konečnej (no nikdy nedokonavej) podoby obrazov. Z medzier, prázdnôt a odstupov sa často krát stávajú pozitívne tvary a naopak – všetky formy a telesá sú v neustálom pohybe. Lepty, medirytiny, plagáty, drevené objekty a animácie Istvána Orosza sú pri tom „len“ akési interpretandá – upozorňujú nás na fakt, že konečný obraz, resp. významotvorná fólia sa dotvára priamo v našej mysli.

Značná časť vystavených prác patrí do typu tzv. Vexierbilderov – jedná sa o „obojživelné“, ba niekedy priam jánusovské tvary – jedna podoba býva rovno zašitá do tkaniva tej druhej formy – tvary a obličaje so sebou zápasia, jedna vizuálna vrstva sa stáva viditeľným na úkor (alebo skrz) tej druhej a naopak. Vidíme formy, ktoré sa donekonečna objímajú, motívy, ktoré sa strácajú, aby sa v nasledujúcom okamihu už vynorili v úplne inej podobe. Zastúpené sú aj anamorfózy Istvána Orosza – čiže obrazy, ktoré sa vykresľujú až keď sa na ne pozrieme zo špeciálnej perspektívy – niekedy je to prekvapujúco ostrý uhol pohľadu, v istých prípadoch je zas potrebný pomocný predmet (valec), aby sa na jeho hladine objavil ostrý, neznetvorený (povedzme že konečný) obraz.

Väčšina diel sa pritom len tak hemží citátmi, palimpsestmi a parafrázami: medzi vizuálnymi metaforami sa objavujú významné etapy a tematické referencie z teórie umenia, ako aj vzory a predobrazy samotného autora – predovšetkým G. B. Piranesi a M. C. Escher. Logika, ktorá v týchto grafikách prevláda, sa v takzvaných drevometriách odzrkadľuje v ešte neúprosnejšej a celkovo algoritmizujúcej podobe. Sterilné tvary a línie sa rozkolísajú, dostávajú sa do pohybu: vďaka majstrovsky zvládnutým trompe-l’œil efektom vnímame tú istú plochú formu raz pozitívne, v nasledujúcom okamihu už negatívne, pričom sa nám stále zdá, že stojíme pred trojdimenzionálnymi objektmi. Každý jeden objekt nás presvedčuje, že význam, pravda sa vytvára niekde v úniku, medzi formami, že žiadna z viditeľných entít nie je vlastníkom pravdy a totálneho významu. A že poskytnuté tvary, vypracované formy sú len akýmisi asistentmi, kulisami tej istej eluzívnej a vysoko abstraktnej témy Istvána Orosza. Nič iné nezostáva, len pozorovať, rozlišovať a pochybovať – vďaka novým a stále novším pochybnostiam pomaly, krok za krokom (okamih za okamihom) napredovať k takzvanej pravdivosti.